Tradičná kultúra patrí ľuďom
Tradičná ľudová kultúra ma fascinuje tým, čo v sebe uchováva. Skúsenosti, tvorivosť a spôsob života generácií ľudí pred nami.
Nemyslím si však, že našou úlohou je tento svet obnovovať alebo predstierať, že v ňom stále žijeme.
Máme inú úlohu. Spoznať ho, porozumieť mu a umožniť dnešným ľuďom, aby s ním mali vlastnú skúsenosť.
Veľká časť verejnosti sa dnes s folklórom stretáva ako divák. Na festivale, v televízii, na javisku folklórneho súboru. Aj to má svoje miesto.
Mňa však vždy viac zaujímalo, čo sa stane, keď človek prestane byť iba divákom. Keď vstane zo stoličky. Keď sa naučí prvé tanečné kroky. Keď sa chytí do tanca s ďalšími ľuďmi. Keď zistí, že ľudová pieseň nie je iba niečo, čo mu niekto zaspieva z javiska, ale niečo, čo môže zaspievať sám.
Práve preto je mi blízka myšlienka tanečných domov. Tanečný dom sa nesnaží obnoviť dedinskú zábavu spred sto rokov. Vytvára dnešnú spoločenskú príležitosť, v ktorej môže tradičný tanec, hudba a spev fungovať medzi ľuďmi.
A tento princíp sa snažím prenášať aj do ďalších vecí, ktoré robím. Do kurzov ľudového tanca. Do festivalu Rozhybkosti. Do práce s archívnymi materiálmi. Do vzdelávania. Do projektov, ktoré ešte len vzniknú.
Nejde mi pritom o to, aby sa z každého človeka stal folklorista. Práve naopak. Chcem, aby tradičná ľudová kultúra bola dostupná aj človeku, ktorý nikdy nebude členom folklórneho súboru, nebude vlastniť kroj a možno príde na tanečný dom iba niekoľkokrát do roka.
Pretože tradičná kultúra nie je vlastníctvom folklórneho hnutia. Je súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. A čím viac ľudí dostane možnosť ju nielen vidieť, ale aj spoznať, pochopiť a osobne zažiť, tým väčšiu šancu má zostať pre nás zmysluplná aj v budúcnosti.
Čomu verím
Tradičná ľudová kultúra je naše spoločné kultúrne dedičstvo
Nie je vlastníctvom folklórnych súborov, odborníkov ani ľudí, ktorí sa folklóru profesionálne venujú. Je súčasťou kultúrnej pamäti spoločnosti a každý človek by mal dostať príležitosť ju spoznať a vytvoriť si k nej vlastný vzťah.
Nestačí tradičnú kultúru uchovávať. Musíme ju predovšetkým sprístupňovať.
Výskum, dokumentácia a archívy sú základom poznania. Ich skutočný význam však vidím aj v tom, že umožňujú ďalším generáciám objavovať hudbu, tanec, spev, odev, remeslá, zvyky a ďalšie prejavy tradičnej ľudovej kultúry.
Nechcem minulosť rekonštruovať ako spôsob života. Chcem z nej vytvárať príležitosti na poznanie, zážitok a inšpiráciu pre súčasného človeka.
Folklór nemusí patriť iba na javisko
Folklorizmus a scénické spracovanie folklóru majú svoje miesto a význam. Ak sa však väčšina ľudí stretáva s ľudovým tancom, hudbou a spevom iba ako diváci, strácame jednu z ich najzaujímavejších vlastností — možnosť aktívne sa zapojiť.
Preto ma zaujíma priestor mimo javiska. Miesto, kde človek nemusí byť interpretom ani členom folklórneho súboru, aby si mohol zatancovať, zaspievať alebo zahrať.
Poznanie musí predchádzať interpretácii
Nemyslím si, že tradičnú kultúru máme zakonzervovať a iba mechanicky reprodukovať. Ak s ňou však chceme pracovať, meniť ju, štylizovať alebo prenášať do nových kontextov, mali by sme najprv čo najlepšie poznať jej pôvodné podoby, funkcie, regionálne osobitosti a prostredie, v ktorom vznikala.
Sloboda v tvorbe má pre mňa väčšiu hodnotu vtedy, keď vychádza z poznania.
Ľudový tanec nechcem učiť iba ako choreografiu
Tradičný tanec nebol vytvorený ako pevne stanovená zostava krokov určená pre javisko. Bol súčasťou spoločenských a tanečných príležitostí a jeho dôležitými vlastnosťami boli komunikácia, improvizácia, vzťah k hudbe, partnerovi a ostatným tanečníkom.
Preto chcem ľudí učiť princípom tanca tak, aby dokázali tancovať — nie iba zopakovať naučenú zostavu.
Tanečný dom je pre mňa predovšetkým myšlienka
Je to pokus vytvoriť v súčasnom svete priestor, v ktorom sa človek nestáva divákom folklóru, ale jeho aktívnym účastníkom.
Nejde o predstieranie života dediny spred sto rokov. Ide o vytvorenie dnešnej spoločenskej príležitosti, kde môže tradičný tanec, hudba a spev fungovať medzi ľuďmi.
Popularizovať neznamená zjednodušovať
Ak chceme tradičnú ľudovú kultúru dostať k širokej verejnosti, nemusíme z nej robiť ľahko stráviteľný obraz Slovenska plný ornamentov, krojov a stereotypov.
Mojím cieľom je hľadať spôsob, ako ju podať zrozumiteľne a príťažlivo bez toho, aby sme stratili rešpekt k jej rozmanitosti, regionálnym rozdielom a pôvodným súvislostiam.
Najsilnejšia cesta k tradičnej kultúre vedie cez osobnú skúsenosť
Môžeme o nej čítať, pozerať predstavenia alebo navštevovať múzeá. Iný vzťah však vzniká vo chvíli, keď si človek prvýkrát skúsi zatancovať, zaspieva s ďalšími ľuďmi, zahrá melódiu alebo sa vlastnými rukami dotkne remesla.
Preto nechcem iba zväčšovať publikum folklóru. Chcem rozširovať okruh ľudí, ktorí majú s tradičnou ľudovou kultúrou vlastnú skúsenosť.