Tradičná kultúra patrí ľuďom.

Tradičná ľudová kultúra ma fascinuje tým, čo v sebe uchováva. Skúsenosti, tvorivosť a spôsob života generácií ľudí pred nami.

Nemyslím si však, že našou úlohou je tento svet obnovovať alebo predstierať, že v ňom stále žijeme. Máme inú úlohu. Spoznať ho, porozumieť mu a umožniť dnešným ľuďom, aby s ním mali vlastnú skúsenosť.

Veľká časť verejnosti sa dnes s folklórom stretáva ako divák. Na festivale, v televízii, na javisku folklórneho súboru. Aj to má svoje miesto. Mňa však vždy viac zaujímalo, čo sa stane, keď človek prestane byť iba divákom. Keď vstane zo stoličky. Keď sa naučí prvé tanečné kroky. Keď zistí, že ľudová pieseň nie je iba niečo, čo mu niekto zaspieva z javiska, ale niečo, čo môže zaspievať sám.

Práve preto je mi blízka myšlienka tanečných domov. Tanečný dom sa nesnaží obnoviť dedinskú zábavu spred sto rokov. Vytvára dnešnú spoločenskú príležitosť, v ktorej môže tradičný tanec, hudba a spev fungovať medzi ľuďmi. A tento princíp sa snažím prenášať aj do ďalších vecí, ktoré robím — do kurzov, festivalu, práce s archívmi aj do vzdelávania.

Nejde mi pritom o to, aby sa z každého človeka stal folklorista. Chcem, aby tradičná ľudová kultúra bola dostupná aj človeku, ktorý nikdy nebude členom folklórneho súboru, nebude vlastniť kroj a možno príde na tanečný dom iba niekoľkokrát do roka.

Pretože tradičná kultúra nie je vlastníctvom folklórneho hnutia. Je súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. A čím viac ľudí dostane možnosť ju nielen vidieť, ale aj spoznať, pochopiť a osobne zažiť, tým väčšiu šancu má zostať pre nás zmysluplná aj v budúcnosti.